Yelly + Rayenand + Cora

Pousmial som sa, aj keď na to teraz nebola vhodná situácia. Vlastne, podľa mňa samého, je väčšina situácií vhodných na to, aby sa človek usmieval, ale tak.. chápete.
„No, proste musím zmiznúť,“ vysvetlil som potichu a potom som pozrel na blondínu. „A nemusíte mi vykať,“ doplnil som ešte rýchlo. Potom som sa otočil a to isté urobil aj Dallas. Niekedy robil všetko ako ja, divný pes. Mám ho rád.
Pocítil som medzi mojim strachom aj akýsi nával lepších pocitov, ale to bolo len na chvíľu. Stromy mi šepkali, vraveli, že musím ísť. Uznal som za vhodné ísť spolu s dvoma neznámymi. Urobil som pár krokov dopredu a vtedy ma trochu bodlo na hrudi. Chytil som sa za to miesto, ale ďalej som tomu nevenoval pozornosť. Dallas sa trochu mykol. Pohľadom som zablúdil dole, kde ten pes kráčal. Vyzeralo, že ide úplne v pohode.
Keď pocítil, že na neho pozerám, otočil hlavu a počul som v hlave jeho hlas, ako ma ubezpečuje, že bude všetko v poriadku. Môjmu psovi som vždy veril. „Ak sa vás môžem opýtať,“ prihovoril som sa jemným hlasom k dievčaťu/žene, „Aké je vaše meno?“ Musel som sa opýtať, lebo mužovo meno som stále vedel, len som si ešte nezvykol volať ho ním.
Vzdychol som a obzrel sa. Ľudia sa už rozliezli, muž čo ma „zrazil“ nasadal do auta so sklopenou hlavou a všimol som si medzi nimi všetkými toho, koho som nechcel. Ihneď som odvrátil pohľad a zapozeral som sa dopredu. Usmial som sa.
Ach, tí optimisti…

Rayen: Prohlédl jsem si dva nové společníky lépe. Oba jsem je pozval na procházku do parku do cukrárny. No, je jedno, jestli zahnízdíme v cukrárně, nebo pekárně. Hlavní je, že se najíme, napijeme. No, mladík alespoň bude mít možnost se schovat. Ten nával jeho pocitů. Příčilo se mi to, protože mi ještě stále z toho bylo jaksi divně. Trochu jsem vybledl ve tváři, ale snažil se to zakrývat svými úsměvy. Mladík se zeptal dívky na jméno, kdy jsem pozorně poslouchal, ale kráčel dál.

Len prikývnem keď povie že musí zmiznúť. Asi o tom nechcel hovoriť a ja som to rešpektovala. Keď povie aby som mu nevykala tak sa pousmejem a prikývnem. „Dobre.“ Poviem a išla som s nimi do parku. Potom sa ma ten mladík opýtal na meno. Pozrela som sa na neho. „Som Cora a ty?“ Opýtam sa mladíka a potom sa pozriem na toho druhého a tiež sa ho opýtam. „A vy sa ako voláte?“ Opýtam sa ho a chvíľu som ho len tak sledovala. Ak mi nepovie meno tak sa nič nestane ale bolo by blbé ho oslovovať. Hej ty! Alebo Hej vy. A tak by som bola radšej ak by mi to meno povedal. Ale netlačila som na neho. Bola to jeho slobodná vec či mi ho povie alebo nie. Pritom som stále šla s nimi a potom som sa pozrela pred seba a na chvíľu som sa zamyslela.